DIY To, že s týmto svetom nie je čosi v poriadku, vie už vari každý. A každý je rád, keď sa o tom hovorí. No takmer každý zároveň predpokladá, že charakter tohto protestu zostane iba v rýdzo literárnej podobe, že jeho životný štýl sa nezmení. A tak žijeme v ilúzii, ktorú nám doprial milosrdný čas, a vzpierame sa uveriť tomu, čo sa deje všade naokolo. Vďaka masmédiám sa ponárame do virtuálnej reality sebaklamu, podliehame jej ako droge a vyhľadávame ľudí, ktorí nás v nej udržia. Vieme, že žijeme v lži, ale nemáme silu sa jej vzoprieť.

To, čo charakterizuje súčasnosť vo všetkých pádoch, je kríza. Kríza ekologická, politická, hospodárska, kultúrna, spoločenská, mravná. Kríza hodnôt a právd. Kríza bytia a zmyslu. Kríza možností človeka ako biologického druhu. Civilizácia sa nachádza v najhlbšej kríze od svojho zrodu. Ešte nikdy v dejinách neboli zasiahnuté všetky funkcie spoločnosti takou masívnou vlnou devastácie a spochybňovania ako dnes. Ešte nikdy v dejinách nestálo ľudstvo tak naliehavo pred otázkou svojho ďalšieho bytia či nebytia. Ešte nikdy v dejinách sme nemali tak veľa poznatkov o hrozbách, ktorým budeme v blízkej budúcnosti čeliť, a tak málo vôle na ich zvládnutie.
Jedno je isté: súčasné trendy vo vývoji spoločnosti sú z hľadiska šancí na prežitie ľudstva neudržateľné. Odborníci už dávnejšie vedia, že sľuby politikov o ceste k rastúcej prosperite sú nezodpovedným nezmyslom, pretože táto planéta v nijakom prípade nemôže uživiť ľudí s takou spotrebou, akú majú vyspelé krajiny bohatého Severu. Pod vplyvom globalizácie a zavádzania nových technológií dramaticky miznú pracovné miesta v bezprecedentnom rozsahu a rastúca nezamestnanosť sa stala jedným z najvážnejších celosvetových problémov. Zdá sa totiž, že obrovskou sociálnou mínou budúcnosti nebude vykorisťovanie v marxistickom zmysle slova, ale jednoducho zabudnutie, vytlačenie celých skupín obyvateľstva do ponižujúcej kategórie zbytočných a nezaujímavých.
Nezadržateľne rastúci rozsah environmentálnych škôd je taký veľký, že všetky expertné prognózy vývoja v tejto oblasti pripomínajú skôr proroctvá o blížiacej sa apokalypse. Politická nestabilita je v celosvetovom meradle oveľa vyššia ako za čias studenej vojny a napriek demagogickým ubezpečeniam predstaviteľov jednotlivých štátov nie je zaručená elementárna globálna bezpečnosť. Starý systém sa totiž rozpadol, ale nový sa nevytvoril, čo je v jadrovom veku extrémne nebezpečná situácia.
Aj v duchovnej sfére civilizácia vyčerpala všetky možnosti rozvoja, ktorý jej umožňovali doterajšie spoločenské štruktúry. Ľudstvo sa usiluje reagovať na vzniknutú situáciu tým, že za nijakú cenu nechce upadnúť do stereotypu. A tak degradovalo pokrok na zavádzanie noviniek a za najvyššiu známku kvality neoficiálne vyhlásilo originalitu. Ideálom doby je bezcieľna neobmedzená originalita, ktorá dnes diktuje svetu. Literatúra sa rozchádza s myšlienkou, umenie s prírodou a veda s rozumom. Dospeli sme na hranice pochopiteľnosti samých seba. Čoraz viac intelektuálov si uvedomuje nevyhnutnú potrebu sprehľadniť svet myšlienok. Zatiaľ však narážajú na nepreniknuteľnú bariéru ekonomických záujmov, ktoré si najali atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou - politikov.
Tieto tragikomické karikatúry samých seba symbolizujú biedu súčasnej civilizácie a umelo predlžujú agóniu dnešnej doby. Budú to môcť robiť dovtedy, kým ľudstvo nebude mať plné zuby bľabotajúcej povrchnosti modernej mašinérie na výrobu publicity. Politická scéna dneška je aréna nízkych pudov, nekonečné a trápne divadelné predstavenie, na ktoré sa vyberajú lístky v podobe našich daní. Je to hra na čosi, čo neexistuje, je to vytváranie ilúzie, že každé voľby sú malou revolúciou, ktorá zmení podstatu problémov. Napokon, aj samotné politické revolúcie boli vždy iba závanom nádeje, ktorá sa rozplynula hneď po dosiahnutí toho hlavného, o čo v nich išlo: moci. Aj západné koncepcie demokracie a trhovej ekonomiky majú svoje obmedzenia a v súčasnom chápaní nemôžu obstáť ako univerzálne hodnoty. Majú totiž sklon ku krátkodobému mysleniu, uvažujú len v horizonte možností diskontácie úveru či budúcich volieb. Dlhodobé záujmy sa nezohľadňujú, zodpovednosť sa odkladá a schopnosť spoločnosti reagovať na problémy sa ustavične znižuje. Ľudské práva ustupujú korporatívnym záujmom, pričom sa zvyšujú náklady na volebné kampane, bujnie korupcia a finančné škandály, narastá čierna ekonomika. Napriek proklamovaným oficiálnym sľubom začína mať ekonomizmus jednoznačne prevahu nad demokratizmom. Nenaplnili sa ani skôr želania ako prognózy o rozširovaní demokratických hodnôt do ostatného sveta. V lepšom prípade vzniká autoritatívny režim spolupracujúci s medzinárodnými finančnými inštitúciami a nadnárodnými spoločnosťami, v horšom prípade mocenský prepletenec bývalých nomenklatúrnych kádrov, ilegálnych štruktúr, štátnej správy a monopolov.
Úloha politika v takejto situácii je skutočne ponižujúca: prikrášliť skutočnú prázdnotu dneška, dodať jej dôstojnosť a za každú cenu udržať dojem, že tu ide o blaho občana. Politika súčasnosti sa stáva realizáciou samej seba, nezmyselnou pretvárkou na pokrok, absurdnou drámou o ničom s dosahom na všetkých. Táto namyslená hra na osobnosti a hrdinov, falošný pátos bez obsahu, zvrátená túžba ovládať iných a vydávať to za verejnoprospešný cieľ, je neprehliadnuteľnou vlastnosťou tých, z ktorých nám médiá vyrábajú spoločenské autority. Aj preto sme dnes v nebezpečenstve. Aj preto nám dnes hrozí katastrofa nepredstaviteľných rozmerov, na konci ktorej môže byť spochybnenie ďalšej opodstatnenosti ľudstva.
Táto globálna katastrofa je bez zásadných zmien vo fungovaní spoločnosti prakticky neodvratná a aj radikálne korekcie ju môžu iba oddialiť, nie zastaviť. V závislosti od tempa smerovania doterajšieho vývoja nás môže zastihnúť už o niekoľko desaťročí, a to pravdepodobne úplne nepripravených. Súčasťou konzumnej civilizácie je totiž aj konzumný prístup k množiacim sa hrozbám: pasívne ich registrujeme, ale nepripúšťame si možnosť ich naplnenia. Podceňovanie nebezpečenstva, ktoré nám hrozí, je teda vlastné systému, v ktorom žijeme. Milióny obyvateľov tejto planéty prepadlo naivnej viere v myšlienku, že šťastie človeka závisí od rastu hrubého domáceho produktu. Zvrátená vidina, že životný štandard úzkej skupiny boháčov možno rozšíriť na celú spoločnosť, ženie ľudí do samoúčelnej honby za prosperitou. Je to vlastne snaha vyrovnať sa so svojou nevyhovujúcou identitou: chceme sa stať niekým, kým momentálne nie sme. Žiaľ, iba mizivé percento ľudí si uvedomuje falošnosť týchto hesiel, iba málokto nepodľahol konzumnému charakteru dnešnej spoločnosti a osvojil si odvekú pravdu, že bohatý nie je len ten, kto veľa vlastní, ale aj ten, kto málo potrebuje. Ľudia jednoducho ešte stále veria, že politici majú túto planétu pod kontrolou. Preto nie sú ochotní nič meniť na vlastnom živote, lebo politici ich v záujme svojich voličských hlasov presviedčajú, že nemusia.
Strach ešte neprenikol do našich sŕdc, vyháňame ho odtiaľ najrozmanitejším rozptýlením, ktoré ponúka dnešná virtuálna civilizácia. Ak sa hovorí, že všetci sme na jednej lodi, potom táto pozemská loď sa začína ponášať na Titanic. Jej kormidelníci robia všetko pre to, aby sa posádka nerušene zabávala, aby ignorovala hrôzostrašné procesy, ktoré sa dejú s našou Zemou, aby sa zaujímala radšej o veľkosť podprsenky populárnej speváčky, než o globálne otepľovanie. Takto môžeme pozorovať, ako sa vytrácajú akékoľvek mravné väzby podmieňujúce existenciu ľudskej kultúry. Sociálna i morálna deštrukcia ľudského rodu je tragickým vyústením tejto hodnotovej dezorientácie, ktorá nás z hľadiska ďalšieho vývinu priviedla do slepej uličky.
V tejto situácii je zásadný obrat v smerovaní civilizácie nevyhnutný. Ľudský rod sa nachádza skutočne v smrteľnom ohrození a 21. storočie môže priniesť v tomto smere jednoznačnú odpoveď. Odpoveď na otázku, či prežijeme, či dokážeme pred večnosťou obhájiť svoje právo na existenciu. To je najdôležitejšia a najpodstatnejšia úloha, ktorá stojí pred každým, kto hrou osudu prekročil prah tretieho tisícročia: nasledujúce desaťročia rozhodnú o bytí či nebytí ľudstva. Ak v priebehu dvadsiatich až tridsiatich rokov nenájdeme zodpovedný prístup k našej planéte a životu na nej, treba sa pripraviť na najhoršie. Zatiaľ nemáme vesmírny koráb, na ktorom by "novodobý Mojžiš" vyviedol obmedzené množstvo vybraných ľudí na nejakú "zasľúbenú planétu". Sme odkázaní na túto hrudku Zeme, sme k nej pripútaní ako dieťa k matke pupočnou šnúrou, sme od nej závislí v každom ohľade. Nemôžeme si ju zničiť, lebo tým zničíme sami seba. Ak nepochopíme, že vo vzťahu k záchrane života nejestvuje nijaký extrémizmus, ak si neuvedomíme, že "politicky prijateľné kroky" a "ekonomicky výhodné reformy" situáciu neriešia, ale zhoršujú, nemôžeme sa nádejať, že kríza pominie nejakým samoregulačným mechanizmom. Nijaké zjednodušené riešenia nejestvujú, nijaké postupné reformy či kozmetické úpravy nám nepomôžu. Je čas byť radikálny.

Eduard Chmelár (urývok z knihy Rozprava o zjednotení ľudstva,
uverejnené na www.changenet.sk)