Útok Hamasu zo 7. októbra možno prirovnať k zemetraseniu, ktoré zasiahlo starú budovu. Trhliny sa už začali prejavovať, ale teraz sú viditeľné v jej samotných základoch. Mohol by sionistický projekt v Palestíne - myšlienka presadiť židovský štát v arabskej, moslimskej a blízkovýchodnej krajine - po viac ako 120 rokoch od svojho vzniku čeliť vyhliadke na zrútenie? Z historického hľadiska môže štát zničiť množstvo faktorov. Môže to byť dôsledok neustálych útokov zo strany susedných krajín alebo chronickej občianskej vojny. Môže nasledovať po rozpade verejných inštitúcií, ktoré nie sú schopné poskytovať služby občanom. Často sa začína ako pomalý proces rozpadu, ktorý naberá na obrátkach a potom v krátkom čase zrúti štruktúry, ktoré sa kedysi zdali pevné a neochvejné.

Ťažkosti spočívajú v tom, aby sme si všimli prvé indikátory. Tu budem tvrdiť, že v prípade Izraela sú jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Sme svedkami historického procesu - alebo presnejšie jeho počiatku - ktorý pravdepodobne vyvrcholí pádom sionizmu. A ak je moja diagnóza správna, potom vstupujeme aj do mimoriadne nebezpečnej konjunktúry. Akonáhle si totiž Izrael uvedomí rozsah krízy, spustí divokú a nespútanú silu, aby sa ju pokúsil zvládnuť, ako to urobil juhoafrický režim apartheidu počas svojich posledných dní.

1.

Prvým ukazovateľom je štiepenie izraelskej židovskej spoločnosti. V súčasnosti ju tvoria dva súperiace tábory, ktoré nedokážu nájsť spoločnú reč. Rozkol pramení z anomálie definovania judaizmu ako nacionalizmu. Zatiaľ čo sa niekedy zdalo, že židovská identita v Izraeli nie je ničím iným ako predmetom teoretickej diskusie medzi náboženskými a sekulárnymi frakciami, teraz sa stala bojom o charakter verejnej sféry a samotného štátu. Bojuje sa nielen v médiách, ale aj na uliciach.

Jeden tábor možno označiť za "štát Izrael". Tvoria ho sekulárnejší, liberálnejší a väčšinou, ale nie výlučne, európski Židia zo strednej triedy a ich potomkovia, ktorí sa podieľali na vzniku štátu v roku 1948 a zostali v ňom hegemónom až do konca minulého storočia. Nemýľte sa, ich obhajoba "liberálnych demokratických hodnôt" nemá vplyv na ich oddanosť systému apartheidu, ktorý je rôznymi spôsobmi vnucovaný všetkým Palestínčanom žijúcim medzi riekou Jordán a Stredozemným morom. Ich základným želaním je, aby židovskí občania žili v demokratickej a pluralitnej spoločnosti, z ktorej sú Arabi vylúčení.

Druhým táborom je "štát Judea", ktorý vznikol medzi osadníkmi na okupovanom Západnom brehu Jordánu. V krajine sa teší čoraz väčšej podpore a tvorí voličskú základňu, ktorá zabezpečila Netanjahuovi víťazstvo vo voľbách v novembri 2022. Jej vplyv vo vyšších zložkách izraelskej armády a bezpečnostných služieb exponenciálne rastie. Štát Judea chce, aby sa Izrael stal teokraciou, ktorá sa rozprestiera na celom území historickej Palestíny. Aby to dosiahol, je odhodlaný znížiť počet Palestínčanov na minimum a uvažuje o výstavbe tretieho chrámu na mieste al-Aksá. Jej členovia veria, že im to umožní obnoviť zlatú éru biblických kráľovstiev. Sekulárni Židia sú pre nich rovnakí kacíri ako Palestínčania, ak sa odmietajú pripojiť k tomuto úsiliu.

Oba tábory sa začali ostro stretávať už pred 7. októbrom. Prvých niekoľko týždňov po útoku sa zdalo, že tvárou v tvár spoločnému nepriateľovi svoje spory odložili. Bola to však len ilúzia. Pouličné boje sa opäť rozhoreli a je ťažké si predstaviť, čo by mohlo priniesť zmierenie. Pravdepodobnejší výsledok sa už odohráva pred našimi očami. Od októbra opustilo krajinu viac ako pol milióna Izraelčanov, ktorí reprezentujú štát Izrael, čo naznačuje, že krajinu pohlcuje štát Judea. Ide o politický projekt, ktorý arabský svet a možno aj svet ako celok nebude dlhodobo tolerovať.

2.

Druhým ukazovateľom je hospodárska kríza Izraela. Zdá sa, že politická trieda nemá žiadny plán na vyrovnanie verejných financií uprostred neustálych ozbrojených konfliktov, okrem toho, že sa stáva čoraz závislejšou od americkej finančnej pomoci. V poslednom štvrťroku minulého roka sa ekonomika prepadla o takmer 20 %; odvtedy je oživenie krehké. Prísľub Washingtonu vo výške 14 miliárd dolárov to pravdepodobne nezvráti. Naopak, ekonomická záťaž sa len zhorší, ak Izrael zrealizuje svoj zámer začať vojnu s Hizballáhom a zároveň zvýši vojenskú aktivitu na Západnom brehu v čase, keď niektoré krajiny - vrátane Turecka a Kolumbie - začali uplatňovať ekonomické sankcie.

Krízu ešte zhoršuje nekompetentnosť ministra financií Bezalela Smotricha, ktorý neustále posiela peniaze do židovských osád na Západnom brehu, ale inak sa zdá, že nie je schopný riadiť svoj rezort. Konflikt medzi štátom Izrael a štátom Judea spolu s udalosťami zo 7. októbra medzitým spôsobuje, že časť hospodárskej a finančnej elity presúva svoj kapitál mimo územia štátu. Tí, ktorí uvažujú o premiestnení svojich investícií, tvoria významnú časť z 20 % Izraelčanov, ktorí platia 80 % daní.

3.

Tretím ukazovateľom je rastúca medzinárodná izolácia Izraela, ktorý sa postupne stáva vyvrheľom. Tento proces sa začal už pred 7. októbrom, ale od začiatku genocídy sa zintenzívnil. Odráža sa v bezprecedentných postojoch, ktoré zaujal Medzinárodný súdny dvor a Medzinárodný trestný súd. Predtým sa celosvetovému hnutiu za solidaritu s Palestínou podarilo mobilizovať ľudí k účasti na iniciatívach bojkotu, avšak nepodarilo sa mu presadiť perspektívu medzinárodných sankcií. Vo väčšine krajín zostala podpora Izraela medzi politickým a hospodárskym establišmentom neotrasiteľná.

V tomto kontexte treba nedávne rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora a Medzinárodného trestného súdu - že Izrael sa môže dopúšťať genocídy, že musí zastaviť svoju ofenzívu v Rafahu, že jeho vedúci predstavitelia by mali byť zatknutí za vojnové zločiny - vnímať ako pokus zohľadniť názory globálnej občianskej spoločnosti a nie len ako odraz názoru elít. Tribunály nezmiernili brutálne útoky na obyvateľov Gazy a Západného brehu. Prispeli však k rastúcej kritike izraelského štátu, ktorá čoraz častejšie prichádza zhora aj zdola.

4.

Štvrtým, vzájomne prepojeným ukazovateľom je výrazná zmena, ku ktorej došlo medzi mladými Židmi na celom svete. Po udalostiach posledných deviatich mesiacov sa zdá, že mnohí z nich sú teraz ochotní vzdať sa svojho vzťahu k Izraelu a sionizmu a aktívne sa zapojiť do palestínskeho solidárneho hnutia. Židovské komunity, najmä v USA, kedysi poskytovali Izraelu účinnú imunitu voči kritike. Strata alebo aspoň čiastočná strata tejto podpory má závažné dôsledky na postavenie krajiny vo svete. AIPAC (Americko-izraelský výbor pre verejné záležitosti, záujmová skupina lobujúca za americkú podporu Izraela) sa stále môže spoliehať na kresťanských sionistov, ktorí jej poskytujú pomoc a posilňujú jej členstvo, ale bez významného židovského elektorátu už nebude takou hrozivou organizáciou. Sila tejto lobby sa oslabuje.

5.

Piatym ukazovateľom je slabosť izraelskej armády. Niet pochýb o tom, že IDF zostávajú silnou silou, ktorá disponuje najmodernejšími zbraňami. Napriek tomu sa 7. októbra prejavili jej obmedzenia. Mnohí Izraelčania sa domnievajú, že armáda mala obrovské šťastie, pretože situácia mohla byť oveľa horšia, keby sa Hizballáh zapojil do koordinovaného útoku. Odvtedy Izrael ukázal, že pri obrane proti Iránu, ktorý v apríli varovne zaútočil a nasadil približne 170 bezpilotných lietadiel a balistické a riadené strely, je zúfalo závislý od regionálnej koalície pod vedením USA. Sionistický projekt je viac ako kedykoľvek predtým závislý od rýchlych dodávok obrovského množstva zásob od Američanov, bez ktorých by nemohol bojovať ani proti malej partizánskej armáde na juhu.

Medzi židovským obyvateľstvom krajiny je teraz rozšírený názor o nepripravenosti a neschopnosti Izraela brániť sa. To viedlo k veľkému tlaku na zrušenie vojenskej výnimky pre ultraortodoxných Židov - platnej od roku 1948 - a začatie ich tisícového povolávania do armády. Na bojisku to sotva niečo zmení, ale odráža to rozsah pesimizmu v súvislosti s armádou - čo na druhej strane prehĺbilo politické rozpory v Izraeli.

6.

Posledným ukazovateľom je obnova energie medzi mladou generáciou Palestínčanov. Je oveľa jednotnejšia, organicky prepojená a má jasnejšie vyhliadky ako palestínska politická elita. Vzhľadom na to, že obyvateľstvo Gazy a Západného brehu patrí medzi najmladšie na svete, bude mať táto nová kohorta obrovský vplyv na priebeh oslobodzovacieho boja. Diskusie, ktoré prebiehajú medzi mladými palestínskymi skupinami, ukazujú, že sa zaoberajú vytvorením skutočne demokratickej organizácie - buď obnovenej OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny), alebo úplne novej - ktorá bude presadzovať víziu oslobodenia, ktorá je protikladná kampani Palestínskej samosprávy za uznanie štátu. Zdá sa, že uprednostňujú riešenie jedného štátu pred zdiskreditovaným modelom dvoch štátov.

Budú schopní účinne reagovať na úpadok sionizmu? Na túto otázku je ťažké odpovedať. Po kolapse štátneho projektu nie vždy nasleduje jasnejšia alternatíva. Na iných miestach Blízkeho východu - v Sýrii, Jemene a Líbyi - sme videli, aké krvavé a zdĺhavé môžu byť výsledky. V tomto prípade by išlo o dekolonizáciu a predchádzajúce storočie ukázalo, že postkoloniálna realita nie vždy zlepšuje koloniálny stav. Len pôsobenie Palestínčanov nás môže posunúť správnym smerom. Verím, že skôr či neskôr výbušné spojenie týchto ukazovateľov vyústi do zničenia sionistického projektu v Palestíne. Keď k tomu dôjde, musíme dúfať, že vzniknutú prázdnotu vyplní silné oslobodzovacie hnutie.

To, čo sa viac ako 56 rokov nazývalo "mierový proces" - proces, ktorý nikam neviedol - bol v skutočnosti rad americko-izraelských iniciatív, na ktoré mali Palestínčania reagovať. Dnes sa "mier" musí nahradiť dekolonizáciou a Palestínčania musia mať možnosť vyjadriť svoju víziu pre región, pričom Izraelčania musia reagovať. Bolo by to po prvýkrát, prinajmenšom po mnohých desaťročiach, keď by palestínske hnutie prevzalo vedúcu úlohu pri predkladaní svojich návrhov pre postkoloniálnu a nesionistickú Palestínu (alebo ako sa bude nový útvar nazývať). Pritom sa pravdepodobne bude obracať k Európe (možno k švajčiarskym kantónom a belgickému modelu) alebo, čo je vhodnejšie, k starým štruktúram východného Stredomoria, kde sa sekularizované náboženské skupiny postupne pretransformovali na etnokultúrne, ktoré žili vedľa seba na tom istom území.

Bez ohľadu na to, či ľudia túto myšlienku vítajú, alebo sa jej boja, kolaps Izraela sa stal predvídateľným. Táto možnosť by mala byť základom dlhodobej diskusie o budúcnosti regiónu. Na program dňa sa dostane, keď si ľudia uvedomia, že storočný pokus o presadenie židovského štátu v arabskej krajine, ktorý viedla Británia a potom USA, sa pomaly končí. Bol dostatočne úspešný na to, aby vytvoril spoločnosť miliónov osadníkov, z ktorých mnohí sú už druhou a treťou generáciou. Ich prítomnosť však stále závisí, rovnako ako v čase ich príchodu, od ich schopnosti násilne vnútiť svoju vôľu miliónom pôvodných obyvateľov, ktorí sa nikdy nevzdali boja za sebaurčenie a slobodu vo svojej vlasti. V nasledujúcich desaťročiach sa osadníci budú musieť s týmto prístupom rozlúčiť a preukázať svoju ochotu žiť ako rovnocenní občania v oslobodenej a dekolonizovanej Palestíne.

 21.   jún 2024

https://newleftreview.org/sidecar/posts/the-collapse-of-zionism?pc=1610

28.6.2024 zlom.substack.com